3 etudy trapasov a ponaučenie

Do knižnice som šla chorá, polomŕtva, štvrťkovospiaca vrátiť knihy. Chlapík pri pulte si odomňa zobral knihy,skúmavo si ma premeral pohľadom, zastaviac sa pritom na mojej pravačke mačkajúcej papierové vreckovky. Niečo sa ma spýtal, nerozumela som(v UK som vcelku krátko). Zopakoval a ja som usúdila, že rozoberá moje meno. Nechala som ho vyhovoriť sa a tak ako som si zvykla,len som hlúpo kývla hlavou vyjadrujúc jednoznačný súhlas (ooh,yes..). Chvíľka ticha vo mne vyvolala rozpaky, no nič,asi sa niečo pýtal. Pokračoval. Pochopila som, že si myslí, že som z Ruska, tak som mu pekne, lámavou angličtinou vysvetlila, že sa mýli a dodala zaručený spôsob ako spozná, že som Slovenka. " My totižto píšeme dlhé á v prípone ová.", mala som namysli, keď som mu ehmkala do tváre a ťukala prstom do monitora na moje meno. Ovšem moje excelentné anglické dovednosti mi nepovolili vysvetliť prosté pravidlo a tak som celú debatu zakončila, že má vlastne absolutnú pravdu, že ruské je ako slovenské,ale predsa iné. Na to som sa otočila s neblahým pocitom ďalšieho komunikačného zlyhania a v roztopašnosti som narazila na tyč s páskou, utvárajúcu koridor. Tá sa so mnou zrútila na dlážku. Červený koberec mňa a pásku s tyčami veľkolepo privítal. Zdvihla som sa zo zeme a ako baletka som odcupotala do útrob knižnice. Tyče naspäť postavili čakajúci ľudia,a vytvárajúc radu sa na mne nesmierne dobre a nahlas zabávali.
Keď som sa po polhodine, ešte vždy od hanby s rumencom na tvári, dostavila k pultu s knihami, ktoré som si chcela požičať, mladý chlapík sa len uškeril a povedal mi, že ani jednu zo šiestich kníh si nemôžem odniesť domov, pretože sú to jasne vyznačené prezenčné výpožičky. A dodal, že Slovenky už jasne rospozná...

Podvečer iného dňa spolubývajúca ohlásila návštevu tzv: keksovo-seriálovej partie kamarátiek, ktorým som mala byť ako nový člen osadenstva predstavená. A tak, aby som nebola zahanbená, nebodaj obvinená z nejakej východoeurópskej skúposti(áno, Slovensko - východoeurópska zaostalá krajina), vybrala som sa na nákup. V supermarkete som sa preháňala pomedzi regáli v presne určenom smere a podľa môjho postupu(iný spôsob neznášam a nikdy nepraktizujem). Takže som prešla všetky oddelenia, ale nenašla som "normálne" balenia chipsov. Všade len tie troj-chipsové mini desiatové balíčky,ale polkilové nikde. Bezradne som sa vzdala nádeje priniesť domov niečo dobré, slané a nezdravé, keď som v tom zbadala spolužiaka. Naňho som si s mojou best english mohla dovoliť vyrukovať. Zázračne pochopil a ťahal ma k veľkým farebným vreciam. " Oh, no no, ja nepotrebujem prať, ja chcem chipsy.", zúfalo som sa mu snažila vysvetliť, že nechcem ariel, bonux, prášok na pranie, ale lupienky. "No, no..."zaútočil na mňa walesštinou. Handrkovali sme sa tam, až mi nakoniec na vozík vyložil obrovský červený balík. Tak som to vzdala, poďakovala sa a pobrali sme sa každý svojou cestou. Spravila som pár koliečok okolo najbližších régalov, plných kozmetiky, toaleťákov a piva, aby som ho náhodou už nestretla a vrátila som sa prášok zaniesť naspäť. Ako som sa tak chytila balíku, v rukách premiesila obsah, ohromená som zistila, že sú to vskutku chipsy v extra veľkom balení, aké som nikdy dovtedy nevidela. To sa mi už ale vyšmykli a pomaly padali na zem. Pár krát som vreco podpichla, ale spadlo. Najmenej päť kilové balenie chipsov ležalo na dlážke s maličkým problémikom v podobe diery na obale, spôsobenej mojimi "ľavými" rukami. Snažila som sa ho zdvihnúť bez ujmy, ale samozrejme sa to nepodarilo a tak sa dobrá polovica rozliezla po regáli a zemi...Kúpila som štyri mini balenia s približne dvanástimi chipsami, aby som napravila škodu. Ľutujem to, úprimne.
No a dievčatá neprišli a aj tak moja chipsová snaha bola márna: názov keksové kamarátky vypovedá všetko o ich chúťkach...

Ponaučenie: Nikdy si nemyslite, že ste zažili najväčší trapas, ďalšia a ďalšia trápna situácia vám zase príjemne zafarbí tvár do červena! Pekný deň.